Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia okná z hliníkových zliatin, primárne vyrobené z profilov z hliníkových zliatin, riešili niektoré nedostatky oceľových okien. Samotné profily sú však kovové, čo má za následok rýchle vedenie tepla. Celková hodnota K-okien z ocele a hliníkovej zliatiny bola vyššia ako 6,0 W/(m².K), čím sa zásadne nepodarilo vyriešiť problémy súvisiace s tesnením a izoláciou. Aj keď bolo možné použiť okná s dvojitým{7}}sklom, celková hodnota K-dosahovala iba približne 4,5 W/(m².K).
Od polovice{0}}do{1}}konca 90. rokov 20. storočia sa na trhu objavili tepelne rozbité okná a dvere z hliníkovej zliatiny, ktoré predstavovali špičkové-produkty. Dizajn profilu zahŕňal vysokopevnostné izolačné kompozitné materiály a povrchové úpravy využívali pokročilé technológie, ako je práškové lakovanie, fluorokarbónové lakovanie a živicová tepelná tlač. To umožnilo širokú škálu farebných možností.
Výnimočnými výhodami tepelne rozbitých okien a dverí z hliníkovej zliatiny sú ich nízka hmotnosť, vysoká pevnosť, vynikajúca vodotesnosť a vzduchotesnosť, dobrá požiarna odolnosť, veľká plocha priepustnosti svetla, odolnosť proti atmosférickej korózii, dlhá životnosť, dobrý dekoratívny efekt a dobré environmentálne vlastnosti.
Ako sa však životná úroveň ľudí zlepšuje, čoraz viac sa venujú zdraviu, ochrane životného prostredia a šetreniu energiou. Izolované okná z hliníkovej zliatiny a okná z PVC nemôžu zodpovedať výzdobe interiéru, nemôžu spĺňať estetické štandardy moderných ľudí a nie sú v súlade s národnou politikou šetrenia energie.